Veľa tvárí malej dámy

Stoh slamy

Ha, stoh slamy ... už teraz len tam nahnať deti a môžem fotit :-). Po dvoch dňoch pokusov sa mi to včera cestou z návštevy podarilo. Bolo okolo pol ôsmej večer, akurát pekné svetlo ... Tak som odbočila na poľnú cestu a úspešne prekľučkovala pomedzi jamy po kombajnoch. Zastavujem, velím vysadat. No dalo sa čakať ... Mamíí, ja zostanem v aute ... Obvyklá Andrejkina hláška, ked tuší, že ju chcem fotiť. Takže ju vyťahujem z auta s odôvodnením, že jej tam bude horúco, tak von lezie skoro bez plaču.

Chalani sa celkom potešili a po povinnom úsmeve do foťáku ...

... vyliezli na stoh ...

... a zas dole ...

... niekedy im len nohy trčali ...

až to zmohlo aj ich

Pláž...

Celé poobedie som ich vláčila po obchodoch s dlažbami, rozhodnutá kúpiť dlažbu do domu ( čo sa mi chvalabohu podarilo ) a akej takej poslušnosti, t.j. nezbúrali celý obchod, len tam lietali ako šarkani, som ich udržala len prísľubom pieskovej pláže pri Dunaji. Tak sme tam úspešne dorazili o šiestej večer, fúkalo a po predošlých horúčavách bolo dosť chladno, čo ale deťom vôbec nevadilo. Užili si to do poslednej minúty, ktorú som tam bola ochotná stráviť :-))

Kto chytá v žite, či ako to bolo :-)

Ako to dopadne, keď sa mama rozhodne fotiť a najmenšia princezná to sabotuje :-)